Migrácia obyvateľstva a cezhraničné partnerstvá, teda partnerstvá, kedy muž a žena nemajú rovnaké štátne občianstvo a pochádzajú z rôznych krajín, prinášajú čoraz viac situácií, kedy sa partneri alebo manželia nevedia dohodnúť, kde bude ich dieťa vychovávané, kde a v ktorom štáte bude ich dieťa žiť.
Často sa stáva, že rodič urobí autonómne rozhodnutie o mieste pobytu dieťaťa bez toho, aby toto rozhodnutie vopred komunikoval s druhým rodičom, relevantným štátnym orgánom ochrany detí alebo súdom a s dieťaťom odíde za hranice do iného štátu alebo sa po dočasnom pobyte v inom štáte odmietne vrátiť späť s dieťaťom do štátu obvyklého pobytu. Na tomto mieste sa stretávame s pojmom medzinárodný únos detí, kedy sa jeden z rodičov rozhodne opustiť doterajšie miesto pobytu maloletého dieťaťa a premiestni sa s ním na územie iného štátu, často do štátu, odkiaľ rodič pochádza. Maloleté deti nasledujú vždy svojich rodičov alebo rodiča, putujú medzi krajinami, často si vytvárajú nové sociálne väzby a snažia sa zvyknúť si na nové prostredie na území iného štátu. Ak však dochádza k presunu dieťaťa bez súhlasu oboch rodičov a ide o jeho premiestnenie do iného štátu len na základe rozhodnutia jedného z rodičov, takýmto spôsobom môže dochádzať k vážnemu zásahu nielen do práv dieťaťa, ale aj do práv druhého rodiča, ktorý nemal možnosť sa k zmene bydliska alebo miesta pobytu do iného štátu akokoľvek vyjadriť alebo takémuto konaniu druhého rodiča zabrániť.
Zásada, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri každej činnosti týkajúcej sa dieťaťa je zakotvená takmer vo všetkých právnych poriadkoch štátov angloamerického aj kontinentálneho právneho systému. Kvalifikovaná ochrana dieťaťa má svoju reflexiu v mnohých významných medzinárodných právnych aktoch, predovšetkým v Dohovore o právach dieťaťa, ďalej v Haagskom dohovore, Nariadení Brusel IIa a tiež vo vnútroštátnej legislatíve – najmä v procesnom kódexe Civilnom mimosporovom poriadku. V zmysle procesných ustanovení je dieťa považované za tzv. slabší subjekt, ktorému štát poskytuje zvýšenú právu ochranu v mnohých zákonných ustanoveniach. Z článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý je základným identifikátorom spôsobu a rozsahu ochrany dieťaťa, vyplýva základné penzum princípov, cez ktoré sa práva dieťaťa realizujú. Dohovor je postavený na štyroch základných princípoch, a to na najlepšom záujme dieťaťa, participačnom práve dieťaťa, práve na nediskrimináciu a práve na ochranu dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa nemá legálnu definíciu, treba ho vnímať ako pojem komplexný a jeho obsah by mal byť adaptabilný vzhľadom na všetky osobitosti konkrétneho dieťaťa. Medzi základné emancipačné práva dieťaťa patrí právo dieťaťa byť informované o všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú, právo dieťaťa vyjadriť svoj názor a právo dieťaťa byť vypočuté. Ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa má svoje nezastupiteľné miesto v priebehu celého súdneho konania, a to bez ohľadu na charakter predmetu konania, teda aj počas konania o návrat. Rešpektujúc participačné práva dieťaťa a záväzky vyplývajúce z Dohovoru o právach dieťaťa, ustanovenie § 38 CMP účinné od 1. júla 2016 zakotvilo priorizovaný spôsob priameho zisťovania názoru dieťaťa v konaniach uvedených v osobitnej časti CMP. Nemožno preto súhlasiť s názormi, podľa ktorých v konaní o návrat nie je potrebné či dokonca vhodné aplikovať princíp najlepšieho záujmu dieťaťa argumentujúc preambulou Haagskeho dohovoru, ktorý len na tomto jedinom mieste spomína záujem dieťaťa. Prijatím Dohovoru o právach dieťaťa sa povinnosť štátov rešpektovať a ochraňovať záujem dieťaťa bezpochyby rozšírila aj na návratové konania. Je potrebné zdôrazniť, že konanie o návrat nie je bežným opatrovníckym konaním podľa § 111 a nasl. CMP, a preto by aj zisťovanie najlepšieho záujmu dieťaťa malo reflektovať špecifiká a osobité potreby návratového konania pri súčasnom rešpektovaní konštantnej judikatúry ESĽP, v zmysle ktorej má princíp najlepšieho záujmu dieťaťa dvojaký účel – garantovať, že dieťaťa vyrastá v bezpečnom prostredí a zároveň, že sú zachované rodinné väzby, ak nie sú pre dieťa škodlivé. Napriek uvedenému súdy názor dieťaťa v praxi vôbec nezisťujú a zjavne tak porušujú základné právo dieťaťa vyjadriť sa k veciam, ktoré sa ho bezprostredne týkajú. Zo štatistík poskytnutých MS SR vyplýva alarmujúce zistenie, a síce, že za obdobie rokov 2016 a prvý polrok 2017 súdy nerozhodli o nenavrátení dieťaťa do krajiny obvyklého pôvodu z dôvodu nesúhlasu maloletého dieťaťa ani v jednom prípade.
V oblasti rodinného práva sa špecializujeme okrem iného aj na návratové konania, kedy dochádza k premiestneniu dieťaťa z krajiny jeho obvyklého pobytu. V takýchto prípadoch poskytneme klientovi kvalifikovanú právnu ochranu, profesionálne právne poradenstvo rovnako aj pomoc a súčinnosť pri riešení jeho individuálneho problému.