Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o škode na zdraví z apríla 2024 prináša prelomové závery o príčinnej súvislosti a dôkaznom bremene v medicínskych sporoch. Zistite viac o jeho detailoch a význame.
Dňa 30. apríla 2024 senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. 1Cdo/17/2022, v ktorej sa zaoberal otázkou posúdenia príčinnej súvislosti v prípade škody (ujmy) na zdraví.
Dôkazné bremeno v medicínskych sporoch
Dovolací súd sa stotožnil s rozhodnutiami oboch súdov nižšej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a spravodlivé. Odvolací súd v predmetnom spore poukázal na prelomové rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. októbra 2017, sp. zn. II ÚS 716/2016, k dôkaznému bremenu v medicínskych sporoch, kedy ústavný súd zaujal právny názor týkajúci sa miery preukázania príčinnej súvislosti medzi škodou na zdraví poškodeného a konaním zdravotníckeho zariadenia. Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že: „... z hľadiska dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou procesného práva je každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti. Z povahy problémov súvisiacich so zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral a preto určitá miera neistoty bude skoro vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná. Z uvedeného potom a contrario vyplýva, že absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu udalostí nemôže byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň stavia stranu zaťaženú dôkazným bremenom do objektívne neprekonateľných dôkazných problémov.”
Objektívne limity dokazovania kauzálnej súvislosti
Z uvedeného rozhodnutia ústavného súdu ďalej vyplýva, že objektívne limity spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú tými skutočnosťami, ktoré vedú v mnohých prípadoch k nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena a príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká miera ich pravdepodobnosti. Z tohto rozhodnutia ďalej vyplýva: „V tejto súvislosti je potrebné ďalej uviesť, že problematika spoznávania minulých javov, najmä príčinnej súvislosti sa prenáša do procesnej roviny, najmä v tom, že základným východiskom pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit probatio), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku preukázania príčinnej súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a právne zložitých sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto, že spravodlivé usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená skutočnosť, že mnohokrát nie je v možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí, tiež svoje tvrdenia dokázať. Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú tzv. medicínskoprávne spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v nadväznosti na vyššie uvedené v predmetnom rozsudku konštatoval, že „v prípade škody/ujmy na zdraví pri posúdení príčinnej súvislosti stačí vychádzať z určitej miery pravdepodobnosti vzniku škody.“
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2024 sp. zn. 1Cdo/17/2022.